Formovanie kronikárstva v regióne hornej Nitry

Kronikárske usmerňovanie na území hornej Nitry predstavuje významnú snahu v poznaní regionálnych dejín, spoločenského vývoja a každodenného života miestnych komunít. Kronikársku činnosť začalo bojnické múzeum od roku 1961, keď uskutočnilo prieskum stavu obecných kroník. Odborná pracovníčka etnografka Vlastimila Tóthová získavala informácie zo starších období a nabádala kronikárov, aby zaznamenávali rôzne javy zo života obce a zbierali staré fotografie. V ďalších rokoch spolupráca s nimi nadobudla individuálny charakter. Zamestnanci múzea sa ako lektori zúčastňovali viacerých školení pre kronikárov a pripravovali súťaže a výstavky kroník. V roku 1974 sa Vlastimila Tóthová zúčastnila v Bratislave hodnotenia kroník JRD (Jednotné roľnícke družstvo).

Metodickú činnosť kronikárov neskôr zastrešovali dve organizácie - Hornonitrianske múzeum v Prievidzi a Regionálne kultúrne centrum v Prievidzi. Tieto inštitúcie spolupracovali pri vytvorení kronikárskeho tímu z radov starších i mladších kronikárov regiónu v počte 5-6 osôb. Tí sa stretávali, aby prehodnotili súčasný stav vedenia kroník a prinášali nové nápady. Na tejto spolupráci od svojho nástupu intenzívne pracovala Anna Čechová, zamestnankyňa múzea, ktorá organizovala semináre pre kronikárov.

O rozsahu a intenzite kronikárskej činnosti svedčí bohatá evidencia registračných lístkov závodných kronikárov, uchovávaná v rámci dokumentačného fondu múzea. Tieto dokumenty predstavujú cenný prameň pre výskum siete kronikárov, ich pôsobenie, ako aj pre mapovanie inštitucionálnej podpory kronikárskej práce v regióne. Súčasťou dokumentácie sú i záväzné prihlášky na kronikárske semináre, ktoré podniky zasielali priamo do Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi. Vo väčšine prípadov ide o stručné záznamy podnikov, prípadne len o informácie o založení kroník, v ktorých sa v ďalšom období nepokračovalo. Výnimkou je závod Carpathia, ktorý kroniku viedol podrobne a systematicky, čím sa stala významným a hodnotným prameňom k dejinám podniku. Dostupné materiály nepriamo poukazujú na rozdiely v kvalite jednotlivých kroník a na limity, ktorými sa závodné kronikárstvo stretávalo v praxi.

Na základe dlhoročnej praxe možno uviesť, že obecní aj závodní kronikári mali spoločný problém - spôsob vyhotovovania záznamu. Hoci usmernenie a semináre na hornej Nitre existovali, boli nedostačujúce. Jasné metodické materiály spolu s neobmedzujúcim zákonom o kronikárstve by vytvorili pevný rámec pre prácu kronikárov, samospráv a škôl.

Aktuálne existuje na sociálnej sieti Facebook platforma Spájame kronikárov, ktorú založil Martin Lukáč Kinčeš. Iniciatíva vznikla s ambíciou vytvoriť komunitu, ktorá sa postupne zásadne podieľa na založení občianskeho združenia s vyšším kreditom pre rozvoj dlhodobo prehliadaného a opomínaného kronikárstva na Slovensku.

Ukážky kronikárskych zápisov

Obecné kroniky z regiónu hornej Nitry sa často posielali na metodické usmernenie do Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi. Odborná pracovníčka ich kontrolovala po obsahovej aj jazykovej stránke a poskytovala kronikárom odporúčania. Usmernenia sa týkali najmä zachovania vecnosti zápisov, správneho chronologického členenia a doplnenia dôležitých údajov o živote obce. Cieľom bolo zabezpečiť, aby kroniky mali jednotnú úroveň a slúžili ako kvalitný historický prameň.

Z histórie farnosti Nitrianske Rudno
Ako farnosť sa spomína od roku 1798. Prvým farárom bol páter Arkadius Nadhoranský, z rehole sv. Františka, františkán, ktorý spravoval faru v rokoch 1789 - 1791. K starej drevenej kaplnke postavenej v roku 1742, ktorá sa zrútila, pristavil drevenú budovu a v nej drevený oltár. Zaobstaral kostolné rúcha a použil k tomu tridsať zlatých, určených ako plat pre učiteľa na dva roky, pretože nemal iné peniaze.
(Nitrianske Rudno, záznam z obecnej kroniky za rok 1990)

Odkaz SNP večne živý
... Na Zadnej ulici si nikto nepomyslel, že bola naša obec bombardovaná. Hoci hrozný tresk, hrmot, buchot sa zdal blízko. Až krik, nárek ľudí, vystrašených a utekajúcich z tejto ulice potvrdil smutnú skutočnosť. Škridlami, konármi stromov bola vyložená táto ulica, na domoch povybíjané sklá, potrhané predné časti striech, odtrhnutá predná časť domu pred kostolom a potom už aj mŕtvoly. Matka Irena Kmeťková s dcérou Lenkou, na nohách dreváky, ktoré si ráno bola kúpiť v Nemeckom Pravne, išla ulicou ku handrákovi, vymeniť za handry taniere. U Michala Groma mal sklad. Nič netušiac, spokojne kráčala po ulici a tu ju zastihla strašná smrť aj jej dieťatká, čo sa len malo narodiť. Taktiež aj jej dcéra Lenka ležala mŕtva, ďalej odhodená za zničeným plotom...
(Poluvsie, Slovenské národné povstanie - priebeh od jeho prípravy až do oslobodenia, záznam z kroniky pri príležitosti 40. výročia SNP)

Povodeň (7. máj 1984)
...Už okolo 15. hodiny bolo vidieť smerom na Malinovú, Chvojnicu a Tužinu, teda nad pohorím Magura a Fačkovským sedlom, čierňavu. Táto čierňava neprestávala, ale zmenila svoju farbu. Nášmu pozornému občanovu neušiel zvuk, šuchot, šum, ktorý prichádzal od tej strany. Už starí ľudia hovorievali, že z toho smeru prichádzajú najhoršie dažde. Okolo 17. hodine prihnal sa cez „Lány“ prudký príval vody. Korytá potokov v žiadnom prípade nemohli vystačiť pojať vodu. Preto voda valila sa cez polia, lúčky a brala so sebou oráčinu - zem...
(Poluvsie, záznam z obecnej kroniky za rok 1984)

Remeslo
Vznik prvých remesiel sa datuje od roku 1753, kedy sa z celkového počtu obyvateľov 7 poddaných zaoberalo remeslom. 5 - kováčstvom, 1 - obuvníctvom a 1 - hrnčiarstvom. V roku 1843 bolo v Brezanoch už osem hrnčiarov. Po prvej svetovej vojne hrnčiarstvo začalo pomaly upadať. Hrnčiarska výroba bola fyzicky náročná a unavujúca. V súčasnej dobre žije v našej obci hrnčiar známy svojou hornonitrianskou, ale aj modranskou keramikou. Je ním Štefan Kobela 64 očný, dnes už na zaslúženom odpočinku. Hrnčiarstvu sa vyučil v Modre. Z jeho vlastnoručne zhotovenej hrnčiarskej pece vychádzajú taniere, pekáče, dolkovnice aj črepníky. Jeho výrobky poznajú v UĽUV-ve. Materiál, teda hlinu nachádza v blízkom okolí od Kľaku až po Cigeľ. Dnes je táto hrnčiarska práca pre neho krásnym koníčkom.
(Nedožery-Brezany, záznam z obecnej kroniky za rok 1988)

Lokalita Bukovec - Diviaky nad Nitricou
Čo sa týka liečivých rastlín, hodne ľudí aj tu u nás sa zaoberá ich zberom pre svoju potrebu. Chybou je, že postupne jednotlivé druhy sa z prírody vytrácajú. Taký Bukovec - lokalita, kde rástlo množstvo liečiviek, je v súčasnosti tak zdevastovaný, že ťažko už nájsť napr. zemežlč, ale ak prvosienky, mizne repík, trezalka, a iné druhy. Spôsobila to snaha plochu zorať a obsiať ďatelinovo-trávou miešankou čím chcelo miestne JRD (Jednotné roľnícke družstvo) získať viacej krmovín. Pretože terén nie je vhodný na mechanické obrábanie strojmi, situácia je dnes zlá, už ani prvá úroda nebola súca na zber družstevnými mechanizmami, porast čiastočne vykosili aj chovatelia zajacov a drobného hospodárskeho zvieratstva. Celá plocha je teraz zaburinená, zarastá trnkovými kríčkami, na jar tam rastú fialky cez leto množstvo myšacieho chvosta, inač veľmi málo iných druhov.
(Diviaky nad Nitricou, záznam z obecnej kroniky 1988)

Hornonitrianske múzeum v Prievidzi
Pri príležitosti medzinárodného dňa múzeí sa 18. mája zišli pracovníci Hornonitrianskeho múzea na slávnostnej schôdzi. Zúčastnila sa jej podpredsedníčka ONV (Okresný národný výbor) Ing. Oľga Magdinová vedúci odboru kultúry ONV Juraj Závadský a zástupcovia ostatných kultúrnych ustanovizní v okrese. V príhovore riaditeľky Hornonitrianskeho múzea dr. Marty Remiášovej. Ďalších pracovníkov tohto zariadenia i vo vystúpení súdružky Magdinovej sa hovorilo o poslaní múzea a jeho naliehavých úlohách, a to nielen v oblasti zhromažďovania a ochraňovania historických dokladov a predmetov, ale najmä o práci s nimi. Osobitne pritom zdôraznili potrebu objasňovať a približovať tradíciám nášho regiónu širokým vrstvám pracujúcich a občanov, najmä však mládeži a pôsobiť tak na pestovanie hrdosti k rodnému Ponitriu.
(Kronika mesta Prievidza, zaznám z mestskej kroniky 1987)

Zachované remesla
Medzi remesla, ktoré sa v našej obci začínajú po dlhom čase znovu objavovať patrí rezbárstvo. Medzi občanov, ktorí sa tomuto remeslu začali venovať patrí Anton Bučko. S rezbárstvom začal až po odchode na starobný dôchodok. Môžeme u neho vidieť krásnu plachetnicu či vyrezávanú šelmu, vyrezávané police alebo vyrezávaný obraz. U Stanislava Javorku zasa môžeme vidieť pekné vyrezávané črpáky.
(Nitrianske Sučany, záznam z obecnej kroniky 1987)

"Každý zápis je stopou času, ktorú zanecháva prítomnosť."

Košovská cesta 9, 971 01 Prievidza
muzeumpd.sk
facebook.com/MuzeumPrievidza
instagram.com/prievidzamuzeum
twitter.com/muzeumprievidza